ďalšia časť :)

                                                 23.kapitola

Niall

Zabuchol som vchodové dvere a rozbehol som sa do izby. Ignoroval som pozdravy chalanov. Boli mi vtedy úplne ukradnuté. Jediné, na čo sa moja myseľ dokázala sústrediť bolo to ako ma Emilly podviedla. Otvoril som dvere svojej izby a hodil sa na posteľ. Zabarikádoval som sa do vankúšov a a ani neviem ako mi z oka vyšla slza. Naposledy som plakal v X-factore. Zaskočilo ma to.

,,Do riti. Ja som ju fakt ľúbil!“ zahrešil som nahlas. Aj keď som nato zabudol pred očami som mal stále Emilly bozkávajúcu Chrisa. Ako mi to mohla urobiť? Ako?

Bol som na ňu strašne nahnevaný no mal som aj malú nádej. A čo keď to čo hovorila, že to nie je tak ako to vyzeralo je pravda? Na vlastné oči som videl ako tam predo mnou plakala. Lámalo mi to srdce. Vidieť ju tam tak zúboženú. Čo keď hovorila pravdu?

Niall, nebuď naivný! Určite to bolo len hra na teba. Hovoril mi môj druhý vnútorný hlas. Mal pravdu. Em to len hrala. Na vlastné oči som videl ako ho bozkáva. Ani sa od neho netrhla!

A ten slizký Chrisov výraz. Nepozdával sa mi od začiatku. A teraz nám to všetko zničil. Všetko!

Ráno som sa prebudil. Znova sa vo mne nahromadili všetky tie pocity a veci čo sa udiali včera. S námahou som sa postavil a šiel si umyť tvár. Pozrel som sa do zrkadla. Vyzeral som hrozne. Oči som mal celé spuchnuté. Chalani sa ma určite začnú vypytovať čo sa mi stalo. To radšej ostanem celý deň zavretý v izbe.

Sadol som si na posteľ a zapol telku. Prepínal som z jedného kanála na druhý. Nakoniec som nechal futbal, no aj tak som ho nevnímal. Myšlienkami som bol stále pri Emilly, a predstavoval som si všetky tie pekné chvíle, ktoré sme spolu prežili, náš prvý bozk. Aký som bol vtedy šťastný. A to som ešte netušil čo ma bude čakať. Em u mňa skončila. Dal som jej celé svoje srdce a ona ho rozbila na márne kúsky. Už nikdy nebudem môcť milovať. Nikdy.

Emilly

Prebudila som sa na bolesť hlavy. Ležala som na gauči a okolo mňa boli obaly od jedla. Na stole ešte bola zmrzlina, ktorú som včera nedojedla. Zobrala som si ju. Aspoň trochu mi to pomáhalo.

No pri myšlienke, že som stratila Nialla, mi stále ostávalo zle. Ako som mohla byť taká sprostá? Prečo som to Chrisovi dovolila? Keby som nebola taká hlúpa a povedala mu to, nič z toho by sa nedialo.

Zobrala som zo stola mobil a zavolala Niallovi. Nedvíhal. Čo som si mohla myslieť? Po polhodine vyvolávania mu, som to vzdala. Nemalo to zmysel. Niall so mnou skončil. Jediné čo mi práve v tej chvíli ostalo, bolo jedlo.

Horko-ťažko som vstala a vošla do kuchyne. Z poličky som vybrala popcorn a dala ho do mikrovlnky. Za ten čas som si zapla film The Notebook. Na žiadnu komédiu som nemala chuť. Chcela som iba plakať.

Skončil film a v dome nastalo ticho. Okolo seba som nikoho nemala. Bola som iba ja. Plačúca a úbohá. Odrazu ticho prebili kľúče, ktoré zapraskali v zámku. Rýchlo som sa obzrela kto to je. Otvorili sa dvere a ja som čakala to najhoršie. Zlodej!

No na moje prekvapenie spoza dverí vykukol Mike s Darcy.

,,Deti!“ skríkla som a rozbehla sa k nim. Ešte viac som sa rozplakala. Chytila som ich do náručia.

,,Tak ste mi chýbali!“ vzlykala som.

,,Sme doma!“ povedal Peter s úsmevom, no ten mu hneď zamrzol keď ma uvidel. Veď bodaj by nie! Vyzerala som ako strašidlo.

,,Ja...“ začala som. Peter len ku mne podišiel a objal ma.

,,Preboha, Em! Čo sa ti stalo?“ vykríkla s hrôzou Anna. Zobrala som ju za ruku a zaviedla ju do izby. Tam som si sadla na posteľ a s plačom som spustila. Povedala som jej všetko čo sa tu odohrávalo pokým boli preč. Na perách sa mi usadil úsmev, keď som jej rozprávala o našom prvom bozku, výletoch.

,,Bolo to všetko krásne a dokonalé...No potom sa to stalo. Niall ma videl s Chrisom sa bozkávať. Chcela som ho od seba odohnať preč, no nedovolil mi to. A vtedy sa tam objavil Niall. Povedal...“ vzlykala som. ,,Že ma už nikdy nechce vidieť.“ znova mi z očí vytryskli slzy.

,,Em...“ objala ma Anna. ,,Neboj sa...Bude to v poriadku. Len mu to všetko musíš vysvetliť.“

,,Skúšal som. Volala som mu celú polhodinu no on nezdvíhal. Je na mňa nahnevaný. Určite sa na mňa už v živote nebude chcieť pozrieť a neodpustí mi.“

,,Na to je treba čas. Čas to spraví, uvidíš.“ povzbudzovala ma Anna, no jej slová boli márne.