Tak tu je ďalšia kapitola. Príjemné čítanie :)

                                                             

                                                                     4.kapitola

Niall

Konečne sedím v lietadle a cestujem späť do Londýna. Tento týždeň bol veľmi namáhavý. Kvôli nášmu novému albumu TAKE ME HOME, teraz chodíme na samé interview. Už mám toho tak akurát dosť a myslím, že aj chlapci. Teším sa na nasledujúce tri týždne, kedy budeme mať voľno. Rozhodol som sa, že tentoraz domov do Mullingaru nepôjdem, ale budem tráviť čas s chlapcami. Keď sme vzlietli pocítil som hlad. Rýchlo som si zobral z chladničky bagetu a schuti som sa do nej zahryzol. Do uší som si dal slúchatka a pustil si hudbu. Celou cestou som sa pozeral von oknom. Vždy ma to fascinuje ako sa môžem pozerať na svet zhora a hovoriť si aký je krásny. Zrazu som uvidel kŕdeľ lietajúcich holubov. Závidím im. Majú úplnú voľnosť. Môžu sa presúvať z miesta na miesto. Letia si kde chcú. Tiež by som to takto niekedy chcel. Mať voľnosť a žiadne starosti. Odkedy som sa stal slávnym, môj život sa zmenil na plnej čiare. Predtým som bol len malý chlapec z Mullingaru a teraz ma pozná celý svet. Ale keď nastane otázka, či by som chcel byť zase obyčajný chlapec, vždy odpoviem nie. Neviem si predstaviť život bez chlapcov, hudby a fanúšikov. Je to súčasť môjho života, ktorú nechcem stratiť. Takto rozmýšľajúc som zaspal. Prebudili ma až chlapci, že už sme v Londýne. Po pristáti sme si zobrali veci a spoločne s ochrankou sme vošli do letiskovej haly. Peter, náš hlavný ochranár, nám ešte zopakoval inštrukcie kedy zase začneme pracovať a čo všetko budeme robiť a kde pôjdeme. Všetko čo hovoril som už vedel, takže som mu nevenoval pozornosť, ale obzeral som sa po hale. Náš príchod bol utajený a preto na letisku neboli fanúšičky. Ako som sa tak obzeral halou všimol som si jedno nádherné dievča. V živote som krajšie nevidel. Mala dlhé husté hnedé vlasy a krásnu tvár. Musel som sa pousmiať nad tým, ako sa snažila ísť s troma kuframi naraz a mala s tým značný problém. Nakoniec zastala a začala sa obzerať po hale a niekoho hľadala. Bol som ňou totálne unesený a na tvári mi žiaril úsmev ako už dlho nie.

,,Hej! Niaall!“ zamával mi rukou pred tvárou Peter.

,,Áno?“ spýtal som sa ešte stále pozerajúc sa na neznáme dievča.

,,Počúval si ma vôbec? Presne o tri týždne máte fotenie pre Vogue.“

,,Čože? Aha ok. Budem tam.“

,,Kde budeš?“

,,No predsa vo Vogue.“

,,No jasné. Nepočúval si ma. Povedal som, že po vás príde auto a...“ zazvonil mu mobil.

,,Haló?.. Už si tu?.. Pri kaviarni?.. Dobre, hneď som tam. Zatiaľ ahoj.“ a zložil.

,,Kto to bol?“ spýtal sa Harry.

,,Moja neter. Začína študovať tanec tu v Londýne a bude u nás bývať. Práve priletela zo Slovenska a čaká tu na mňa.“

,,Neter? Koľko ma rokov?“ hneď sa spýtal Harry.

,,Harry, to nech ťa ani nenapadne. Drž sa od nej čo najďalej. V Londýne máš dosť iných dievčat. Tak ja už idem. Paul je hneď tu, len ešte musel vybaviť nejaké veci. Zatiaľ tu počkajte s Lucasom. Majte sa a nezabudnite na fotenie. Užite si dovolenku. Čaute.“ a už ho nebolo.

,,Tak poďte chlapci. Už je tu naše auto.“ povedal Paul, ktorý prišiel presne keď Peter odišiel. Ešte raz som sa poobzeral po hale. To dievča som nemohol nájsť.

,,Niall! Tak poď už.“

,,Už idem.“ ešte raz som sa pozrel na miesto kde stála, ale už tam nebola. Otočil som sa a s dúfaním, že ju ešte niekedy stretnem som kráčal za chlapcami.

Emilly

Pozrela som sa na hodinky. Pol šiestej. Za ten čas som sa už vybavila a zútulnila som si svoju izbu. Keďže som nemala ďalej čo robiť, zišla som dole do kuchyne a pomohla Anne s prípravou večere. O šiestej som išli po deti a Petra. Bola som taká hladná, že cestoviny, ktoré sme s Annou uvarili som hneď zhltla a na tanier som si naložila ďalšiu porciu. Anna s Petrom sa len na mňa pozerali a nahlas rozmýšľali, kde sa to všetko zmestí. Keď som sa dosýta najedla, išla som sa von pohrať s deťmi. Zrazu ma Anna zavolala do domu.

,,Em, máme pre teba ešte jedno prekvapenie, o ktorom už ale vieš.“ usmiala sa Anna.

,,Aké ďalšie prekvapenie? A ako to, že o ňom už viem?“ nechápala som.

,,Tak poď von a uvidíš.“ rukou mi ukázal Peter smer k dverám. Otvorila som dvere a tam som ostala stáť ako obarená. Na chodníku stálo auto. Moje auto! Bol to červený kabriolet. Bol neuveriteľne krásny. Nemohla som to vydržať a spýtala som sa: ,,Môžem si ísť na ňom zajazdiť?“

,,Jasné.“ hodil mi kľúče Peter. Rýchlo som naňho nasadla a už som uháňala cestami Londýna. Vietor mi vial vo vlasoch. Bol to úžasný pocit.  

                                                               Emillyn kabriolet