Tak dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť. Komentár by ma veľmi potešil, kde by bol váš názor. Tak teda hor sa do čítania :)
2.kapitola
Prekročila som školské brány.
Dnes je to naposledy čo kráčam do školy. Dnes sa tento otrasný
doterajší život skončí. Začne sa úplne iná etapa môjho
života. Zajtra konečne odlietam do Londýna. Už sa neviem dočkať
na tetu Annu, Petra a deti Mike a Darcy. Ku nim domov pôjdem iba s
Petrom, pretože priletí v tom istom čase, na to isté letisko z
Ameriky ako ja.
Vkročila som triedy, kde bol zraz
našej triedy a potom sa presunieme do sály, kde bude prebiehať
naše stužkovanie. Na program som sa rozhodla, že nepôjdem. A veď
aj načo. Nikto by tam so mnou neprehovoril a cítila by som sa zle.
My budeme oslavovať moju maturitu v malom rodinnom kruhu v dedovej a
babkinej reštaurácii. A potom pôjdem domov aby som sa ešte
dobalila.
Po celý čas som stála v rohu triedy
a pozorovala mojich spolužiakov. Každý sa už nevedel dočkať
večerného ceremoniálu. Niektoré dievčatá už mali pri sebe aj
šaty a chválili sa nimi ostatným. Na mňa moje krásne šaty
čakajú doma. Mám ich po mamke, ktorá ich tiež mala na stužkovej.
Pozrela som sa na hodinky. Už nemám
veľa času. U kaderníčky som objednaná o jednej a je štvrť na
dvanásť. Našťastie za dve minúty vošla naša triedna učiteľka
do triedy. Oznámila nám ešte raz všetky pokyny večera, že máme
byť o piatej v sále, aby sme si ešte precvičili stužkovanie a
mohli sme ísť.
Rýchlo som vyšla z triedy a ponáhľala
som sa na autobusovú zastávku. Keby som mala vlastné auto, všetko
by bolo jednoduchšie. Vodičák už mám, takže s tým by nebol
žiadny problém, ale nechcem zbytočne ocka zaťažovať. Už toho
urobil pre mňa dosť.
Vošla som do autobusu a sadla si na
sedadlo k oknu. Na ďalšej zastávke do autobusu nastúpilo zopár
pekných chalanov. Jeden z nich si sadol vedľa mňa a ostatní stáli
okolo neho. Začervenala som sa. Čo som videla niekoľko takých
prípadov v autobuse, skončilo sa to tým, že sa spolu začali
rozprávať a dali si svoje čísla. Sedela som tam 10 minút a ani
jeden si ma nevšimol. Aj keď som vedela, že som to mohla čakať,
bola som z toho smutná. Nálada mi klesla pod bod mrazu. Znovu som
si začala prehrávať celý môj život ako o mňa nikto nezakopol.
Keď som došla domov od kaderníčky
hodila som sa na posteľ a začala plakať. Už som to nevydržala.
To ako ma po celý čas všetci ľudia okrem rodiny ignorujú. Musela
som to dostať zo seba von.
Po polhodine plakania som vstala a išla
som si do kúpeľne opláchuť tvár. Našťastie vlasy som mala v
poriadku. Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je najväčší
čas začať sa pripravovať.
Keďže mi líčenie ide celkom dobre,
rozhodla som sa, že nebudem zbytočne platiť kozmetičku, keď si
ho môžem spraviť sama. Na tvár som si teda natrela jemný
ochranný krém a pustila som sa do toho. Keďže som mala červené
šaty, na viečka som si dala odtieň červenej farby a prešla som
až do jemne čiernej. Na obidve viečka som si dala čiernu linku a
na mihalnice špirálu. Pery som natrela krvavočerveným rúžom.
Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle. S výsledkom som bola
spokojná. Pohľad mi padol na hodinky. Už bol najvyšší čas
vyraziť. Aby mi večer nebolo zima dala som si na seba dlhé modré
rifle a sivý tenký nátelník. Na nohy som si obula čierne
Conversy. Do tašky som vložila šaty a topánky na večer, doklady
a mohla som vyraziť.
Vošla som do sály, kde ma už
učiteľka poslala na toaletu sa prezliecť. Zamkla som sa do malej
kabínky a prezliekla som sa. To čo som mala na sebe oblečené som
dala do tašky a vyšla som von. Pred zrkadlom stáli Vanesa, Danka,
Sisa a Vlaďa. Všetky štyri sa na mňa vyjavene pozerali. Mihla som
očami na zrkadlo. Všetko na mne bolo tak ako malo byť. Už mi to
bolo dosť nepríjemné, tak som si len rýchlo umyla ruky, ešte raz
skontrolovala a išla som do sály. Keď som prechádzala po chodbe,
každý hneď zbystril pozornosť a upriamil na mňa svoj pohľad.
Bola som z toho zaskočená. Prvý krát v mojom živote mi niekto zo
školy venoval pozornosť. Pred vstupom do sály som zbadala Mareka.
Páči sa mi už od primy. No žiaľ, nikdy o mňa ani nezakopol.
Prechádzala som okolo neho, no v tom som sa potkla o nadvihnutú
kachličku. Spadla som mu rovno do náruče. Pozerala som sa do jeho
veľkých hnedých očí. Krásne sa na mňa usmial a narovnal ma.
,,Si neodolateľná ehmmm“
,,Emilly.“
,,Ó jasné. Emilly. Tak ako sa máš?
Nezájdeme niekedy von? Len tak.“
Vyjavene som na neho pozerala. Marek
Bilík, najkrajší chlapec školy ma práve pozval von. Už som sa
mu išla ospravedlniť, že nemôžem, keďže zajtra letím do
Londýna, no v tom ma premkla zlosť. To si ma až teraz všimol? Keď
mám na sebe krásne červené šaty? Dovtedy som bola preňho iba
vzduch. Veď ani nevie moje meno! A to s ním chodím už osem rokov
do jednej triedy! No jasné. Vtedy si ma nevšímal. Nemal prečo.
Chodila som bez make-pu, nosila som iba obyčajné tričká a rifle.
Lenže teraz som namaľovaná, mám pekné červené šaty a topánky
na opätku. V hrudi som mala zase tú všetku zlosť. Neudržala som
sa a strelila mu facku. Toto teda nečakal. Vystrašene na mňa
pozeral a chytal sa za líce, ktoré mal dosť červené. Asi som to
trochu prehnala, ale zaslúžil si to. Všetci z triedy si to
zaslúžia.
,,To máš za to, že teraz, keď mám
na sebe tieto krásne červené šaty po mame a pozveš ma na rande a
myslíš si, že ma tým ohromíš? Ako si ma zdvihol a to všetko?
Priznávam, že na chvíľu sa ti to podarilo, ale potom som si
uvedomila ako si ma po celých osem rokov, čo spolu chodíme do
triedy ignoroval. Nevedel si ani moje meno! A to som bola do teba
zaľúbená. Ľutujem to. Všetky tie prebdené noci ako som na teba
myslela a rozmýšľala ako zaujmem tvoju pozornosť. Keď som ťa
ráno pozdravila, ani si sa na mňa nepozrel. Bola som pre teba iba
vzduch. A vieš čo? Teraz si tým vzduchom ty pre mňa! Tak sa ešte
raz na mňa pozri.“ pomaly som sa zakrútila. ,,Pretože po dnešnom
dni ma už nikdy neuvidíš.“ a odkráčala som s dobrým pocitom
na duši. Konečne som sa len nevyplakala a bolo všetko v poriadku
ale vykričala to niekomu do očí. A nikto lepší to nemohol byť
ako Marek.
Po stužkovaní sme si spravili zopár
fotiek a mohli sme ísť na našu malú rodinnú oslavu. Už sa
neviem dočkať ako ochutnám nejaký fajný koláčik. Po celý čas
na mňa vrhal Marek a zopár ostatných už nie spolužiakov čudné
pohľady, ale ja som to ignorovala. Veď aj tak som s týmito ľuďmi
navždy skončila, takže mi to mohlo byť ukradnuté.
Pri dverách stála moja milovaná
babička s dedkom z mamkinej strany. Z ockovej straný starkí už
bohužiaľ zomreli. Ľúbim ich nadovšetko. Babka je mi ako mama,
ktorú už dlho nemám. Našťastie mám na ňu jednu spomienku ako
sme boli v parku a spolu sme kŕmili holuby. A potom ešte jednu
menej peknú, vlastne tú najhoršú akú som mohla mať a to našu
autonehodu. Thomas si bohužiaľ na mamku nespomína. Veď ako aj keď
mal iba pár mesiačikov. To obdobie muselo byť pre všetkých veľmi
ťažké.
,,Tak teraz si už naozaj dospelá
dievčatko.“ povedala mi babka
,,Maturitu si zvládla perfektne na
samé jednotky. Sme na teba s dedkom veľmi hrdí.“
,,Ďakujem.“ hneď som ich
vyobjímala.
Keď sme vošli do reštaurácie
pripili sme si na túto slávnosť šampusom. Potom som si už išla
sadať za stôl a ochutnať nejaké koláčiky, ktoré ma tak lákali.
V tom ale ocko povedal aby som na chvíľu ešte k nemu pristúpila.
,,Keďže zajtra odchádzaš do
Londýna, rozhodli sme sa aby si si tam stále nemusela volať taxík,
že ti všetci spoločne kúpime auto.“ ostala som stáť ako
obarená. Ja mám vlastné auto! Ocko mi podal kľúče od auta a
povedal že moje autíčko ma čaká v Londýne pred mojím novým
domovom.
Konečne som sa zmohla na slovo,
poďakovala som im a povedala ako si to nesmierne cením a všetkých
silno vyobjímala. Dnes s tým na prekvapenie Thomas nemal žiadny
problém. Tak sme si potom všetci šťastní posadali za stôl,
pomodlili sa a pustili sme sa do jedla. Koláče boli úžasné ako
aj všetko ostatné.
Domov sme prišli o desiatej a ja som
hneď zaľahla do postele, aby som zajtra skoro ráno vstala. So
všetkými som sa už rozlúčila. Budú mi chýbať.
Emillyn účes a make up
Emillyne oblečenie cestou na stužkovú
