Prepáčte, že až dnes nová časť, ale nestíhala som skôr pridať. Mala som toho veľa. Dúfam, že sa bude páčiť :)
           
                                                       6.kapitola

Ráno som sa prebudila na zvonenie budíka. Hneď som ho vypla a vybehla z postele. Dnes bol deň, kedy som mala ísť na prvú skúšku. Rýchlo som otvorila šatník a obliekla si legíny s ružovým tričkom, aby sa mi dobre tancovalo. Vlasy som si prečesala a zatiaľ ich nechala rozpustené. Na mihalnice som si dala špirálu a na pery hojivý balzam. Pri tancovaní sa aj tak spotím a make up by sa mi rozmazal, takže by to vyšlo navnivoč. Zobrala som tašku, do ktorej som si dala doklady, oblečnie na cestu späť a zbehla dole do kuchyne po vodu. Pozrela som sa na hodinky. 9 hodín. Ešte som mala dosť času, tak som sa rozhodla, že sa cestou zastavím v Starbuckse a najem sa v parku. Keďže park aj miesto kde sa máme nacvičovať je od nášho domu iba 15 minút, rozhodla som sa ísť pešo. V Starbuckse som vyčkala rad a objednala som si čokoládový drink a veľký sendvič, keďže som bola hladná a už som si to mierila k parku. Tam som sa trošku prechádzala, keď som uvidela krásnu fontánu. Sadla som si na jej okraj a zasnívala. Zrazu ale do mňa niečo drglo. Snažila som sa udržať si rovnováhu, ale náraz bol dosť silný a ja som spravila salto do fontány. Udialo sa to tak rýchlo a ani som sa nenazdala a už bola celá mokrá. Snažila som sa vstať z vody, ale keď som už bola na nohách, znova som sa pošmykla a spadla do vody. Bola som nesmierne nahnevaná. V tom hneve som si ani nevšimla, že mi niekto podáva ruku.

,,Och, prepáčte. Ten pes je niekedy fakt šibnutý. Poďte, pomôžem vám.“ začula som.

,,Nechajte ma. Z jednej blbej fontány dokážem vyjsť aj sama.“ povedala som, ale ako náhle som to vyslovila, znova som padla na zadok. Budem tam mať poriadne veľkú modrinu.

,, Fakt nepotrebujete pomoc?“ spýtal sa ten dotyčný s mierným pobavením v hlase. Nahnevane som chytila jeho ruku a konečne sa dostala von z fontány. Bola som premočená do nitky. Konečne som sa mu pozrela do tváre. Bol celý zamaskovaný. Na hlave mal kapucňu a na očiach okuliare. Jediné čo som si všimla na jeho tvári bol jeho pekný úsmev. Počkať! On sa mi vysmieva! Prenikla do mňa ďalšia zlosť.

,,Čo je vám smiešne?“ povedala som asi až veľmi naštvane, podľa jeho zrazu rozpačitého správania.

,,Prepáčte. Ja len...“

,,Vstať z tej fontány by som dokázala aj sama.“

,,To som videl.“ povedal a znovu sa začal smiať. Bola som celá červená z toľkej zlosti, no zrazu som sa začala smiať aj ja. Obidvaja sme nevedeli prestať. Ľudia okolo nás prechádzali a krútili nad nami hlavami. Veď sme aj museli vyzerať ako blázni. Aspoň teda ja, mokrá od hlavy až po päty. Bolo nás počuť na celý park. Nakoniec sme sa upokojili a ja som mu konečne povedala ďakujem.

,,Nemáte začo. Ozaj a ako sa voláte?“

,,Emilly. Ale volajte ma Em a prestaňte mi vykať. Neznášam to, keď mi vykajú, cítim sa príliš staro.“

,,To chápem. Poznám to podľa seba.“ a znova sa usmial. Jeho úsmev bol nádherný a ja som z neho nemohla spustiť oči. Zniekadiaľ som ho poznala, ale práve v tejto rušnej chvíli som si nevedela spomenúť. V tom ma ale prestreklo.

,,Počkať! Koľko je hodín?“ rýchlo som sa ho spýtala.

,,Čože? Počkaj...práve teraz je presne 9 hodín 50 minút.“

,,To nemyslíš vážne. Do kelu. Musím si pohnúť, mám skúšku.“

,,Skúšku? Akú?“

,,Tanečnú.“ A už som letela. V polke cesty som si ale spomenula, že ani neviem ako sa volá. Otočila som sa, ale miesto kde stál už bolo prázdne. Trošku som si vyčítala to, že som mu ani nedala svoje číslo. Ale on možno ani nemal o mňa záujem. Takto rozmýšľajúc som dobehla do sály, celá zadychčaná. Keď som otvorila dvere, bola som prekvapená. V sále bolo iba jedno dievča a rozcvičovalo sa. Bola ku mne otočená chrbtom, takže si ma nevšimla.

,,Prepáčte. Som na správnom mieste? Tu sa má cvičiť na turné Robbieho Williamsa?“

,,Áno.“ povedalo neznáme dievča a otočilo sa. Zatvárilo sa trošku prekvapene, keď ma uvidelo mokrú. Rýchlo sa spamätala a povedala: ,,Ale skúška sa presunula až na pol 11...“ zasekla sa keď videla môj výraz. Keď sa otočila, hneď som ju spoznala. To bola Dan! Liamova priateľka a stála tu predo mnou. V tom som sa ale uvedomila a povedala:

,,Och, prepáč. Nemala som sa tak na teba dívať, ale je to šok, že ťa tu vidím. Si úžasná tanečníčka a si môj vzor. Nikdy som ani nepomyslela, že sa s tebou stretnem, nieto, že ešte s tebou aj budem nacvičovať.“ ostala trochu zaskočená. Myslela si asi, že ju poznám z toho, že chodí s Liamom, ale ja som si ju všimla ešte skôr, keď len začínala s tancom a keď som ju uvidela v X-factore, bola som na ňu neskutočne hrdá, že sa vypracovala tak vysoko. A keď začala chodiť s Liamom, bola som veľmi rada. So šťastná, že im to takto dlho vydržalo a dúfam, že ešte vydrží.

,,Och, ďakujem. Myslela som, že...ale nič.“ a usmiala sa.

,,A čo si to vravela? S tou skúškou.“

,,Presunula sa na pol 11. Choreografovi do toho niečo vošlo a nemohol prísť skôr. Samozrejme mne to nikto nepovedal a bola som tu už o pol 10. Ale vidím, že nie som jediná komu to nebolo oznámene. Ozaj, ako sa to vlastne voláš?“

,,Emilly, ale volaj ma Em. Takto sa mi to páči viac.“

,,Ja som Danielle, Dan. Ale to už myslím vieš a vysvetlíš mi prosím ťa, prečo si celá premočená?.“ zasmiala som sa a povedala jej celý príbeh. Tak som sa šla prezliecť a práve keď som vyšla zo šatne, všetci tanečníci už boli v sále a začalo sa nacvičovanie. Rozdelili sme si postavenia a ja s Dan sme boli v prvom rade. Nechápala som, prečo práve ja, mám byť v prvom rade, tak mi to choreograf vysvetlil, že to čo mu o mne povedal Robbie bolo veľmi dobré a on sám mu povedal, aby ma dal do prvého radu. Bola som spokojná a so mnou sa tešila aj Dan. Myslím, že som jej padla do oka, tak ako aj ona mne pred rokmi. 

Emillyne oblečenie

pes neznámeho

Dan